- F.
- Th.
- Bl.
- S.
- L.
I.
propr.
1.
(gorący, jeszcze tlejący) popiół, także palący się
lub niedopalony kawałek drzewa,
głownia; cinis calidus, qui scintillulis adhuc gliscet, etiam taeda,
torris.
Glossae
Pol.
RFil XXIV p. 83 (a. 1420) : f-a «pyrzina» (cf. ib. XXIV p. 270, a. 1462).
GLb p. 40 : f-a «glownia, pirzyna».Saepe pl. zgliszcza, pogorzelisko; ruinae, reliquiae.
Iuncturae verbales
(ad) in (cinerem et) favillam (ignis)
α. cadere (
JANKO
p. 720
).
β. consumere et cremare (
DokMp I
p. 374, a.
1412)
, convertere, redigere
(
Lites II
p. 326, a.
1413
;
CodEp III
p. 498,
a. 1410
et saepius).
2.
sensu latiore
a.
ogień, płomień, iskra; ignis, flamma,
scintilla.
Abundanter
ignis favilla (
PP V
p. 96, a.
1428
;
KodUJ II
p. 190, a.
1458
;et vulgo).
b.
proch, pył; pulvis
(etiam transl. )
CodEp III p. 31 (a. 1448) : quid retribuam, agnoscens me vix f-am, Domino.Cf. Th VI 380,77 sq.
II.
transl. zarzewie,
powód;
principium, causa (saec.
XV).